Milá Misisi.
Pozrite si prosím moju odpoveď na otázku Škôlka-malé deti. Je to podobný problém, na aký sa pýtate Vy.
Tak, ako opisujete svoje reakcie na dcérkinu plachosť, tak je to správne.
Buďte jej teraz oporou a netlačte ju do kontaktu s malými deťmi. Naozaj sú ešte pre ňu záhadou. To, že býva hlučná aj ona, je jedna vec, to že hluk neznáša, je druhá vec.
Keby som dcérku vyšetrila, poznala by som jej mentálny vek a vedela povedať presne, deti na akej vekovej úrovni jej vyhovujú.
Či ide o dedičnosť povahy ťažko povedať, skôr ide o podobnosť pováh otca a dcérky.
Plaché dieťa sa bežne narodí aj dvom vyslovene extrovertným a výbojným rodičom a to už je len potom šok ! Oni potom jednoducho nechápu, čo za čudo to doma majú. Dcérka má výhodu, lebo ocino sa bude vedieť do jej prežívania vcítiť a pochopí ju.
Ak si čítate túto poradňu, asi zisťujete, že medzi šprcmi od 2 do 4 rokov sa vyskytujú prevažne dva extrémy. Na jedných sa rodičia sťažujú, že sa bijú, sáču, hryzú, sú "lakomí", hyperaktívni a nemožno ich z ihriska dostať domov, na druhých že sú pasívni, bojkovia, plačkovia, nechajú si všetko zobrať, nechajú sa otĺkať a nechcú ísť medzi deti.
A naozaj to tak dajako je. Až zrením, postupným obrusovaním výchovou a vytačovaním hraníc sa z tohoto "surového materiálu" dopracujeme k spoločensky akceptovateľnému prejvu našich detičiek.
Takže pekne pomaličky, s láskou a dieťa sa Vám pred očami bude rozvíjať ako ružička na slnku.
Všetko dobré želá K.Dib.